Zdroj: http://www.cisarik.com/0_Obyce_Zlate_Moravce_NI_Bars_Tekov.html#cenzus
29
Dec 2011
Obyce staré mená
1773 Ebedecz, Opitz, Obicze, 1786 Ebedecz, Opitz, Obice, 1808 Ebedecz, Obitz, Obice, 1863–1913 Ebedec, 1920 Obice, 1927– Obyce
admin |
No comments
11
Sep 2011
Jozef Daniš
SVD (Spoločnosť Božieho Slova – verbista), misionár, pedagóg.
Narodil sa 13.3.1966 v Obyciach, kde vychodil aj základnú školu. Gymnázium absolvoval v Zlatých Moravciach. Teológiu študoval na Cyrilometodejskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Za kňaza ho vysvätil biskup Ján Ch. Korec v Nitre 17.6.1990. Od septembra 1990 študoval na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Štúdium ukončil licenciátom v júni 1992. Večné rehoľné sľuby skladal 8.8.1992 v Nitre na Kalvárii. Od septembra toho roku do júna 1995 vykonával funkciu prefekta školastikov Spoločnosti Božieho Slova v Bratislave. V roku 1997 dostal určenie ísť pracovať ako misionár do Ghany v Afrike. Tu ho poverili vyučovaním na Škole sv. Martina (stredná škola s vyše 500 študentami). Súčasne tam pôsobí ako kaplán pre študentov a učiteľov. Okrem toho organizuje akadémie, kvízy a duchovné obnovy. Na škole uplatňuje moderné pedagogické metódy.
Jozef Daniš
Mystika raného kresťanstva
admin |
No comments
12
Aug 2011
Ukrýva Uhoľná baňa Michaeli – Viktória Obyce, Jedľové Kostoľany Zlatý poklad?
Keď som spracovával Históriu Uhoľnej bene Michaeli – Viktória Obyce, Jedľové Kostoľany vďaka p. Zmrzlému sa mi dostal do rúk článok p. Ondreja Sivčáka: Ukrýva Baťova uhoľná baňa zlatý poklad? (reg. noviny, 9.8.2004)
Keďže s touto problematikou som sa stretol ešte v 40-tých a 50-tých rokoch min. stor. z rozprávania v bani pracujúcich baníkov (narodil som sa a mladosť som prežil v obci Hostie, z ktorej takmer 40 občanov pracovalo v uhoľnej bani), o to ma tento článok viac zaujal a aj preto sa chcem s ním podeliť s čitateľmi našich novín (takto si to želal aj autor výpovedi – p. Štefan Čemez z Nitry).
P. Čemez v článku tvrdí, že pozná miesto, kde by mal byť ukrytý zlatý poklad Slovenského štátu. V 50-tých rokoch sa to dozvedel od muža, ktorého stretol pri štôlni uhoľnej bane, ktorá v tom čase už bola uzavretá. Hovorí: “V rokoch 1948 – 1952 som pracoval ako lesník v Lesnom závode Topoľčianky, na polesí Obyce. Býval som asi 2 km za obcou v administratívnej budove bývalej uhoľnej bane Viktória Obyce, fa. Baťa. Nachádzala sa v lokalite, ktorú som vtedy spravoval. Jedného dňa v poludňajších hodinách som sa vracal domov okolo bane. Jedného dňa v poludňajších hodinách som sa vracal domov okolo bane. Pri jej vchode postával neznámy 40 – 50 ročný muž spoločenskom obleku. Po vzájomnom pozdrave sme sa dali do rozhovoru. Podľa spôsobu vyjadrovania som usúdil, že je to vzdelaný človek. Nechcel som sa ho priamo pýtať čo tu robí, tak som mu iba povedal, že ak ide na hríby, je už neskoro a že takto vyobliekaný sa do lesa ani nechodí. Keď som ho takto vyprovokoval, povedal, že on na hríby neprišiel.“
Počas stretnutia sa p. Čemez dozvedel, že muž si prišiel pozrieť miesto, na ktoré cez povstanie doviezli a ukryli časť zlatého slovenského pokladu. Ďalej hovorí: „Povedal, že on sa už asi Slovenského štátu nedožije a preto ma požiadal, ak sa ho dožijem ja a uznám, že poklad bude použitý v prospech novej Slovenskej republiky, mám túto skutočnosť oznámiť na príslušnom mieste, prípadne ju zanechať mojim deťom. Od tohto času ma zaujímali všetky správy a informácie, ktoré sa týkali slovenského zlata. Doteraz som počul, čítal o štyroch verziách osudu druhej polovice slovenského pokladu. Jena z nich ma zaujala. V jednej relácii Slovenského rozhlasu hovoril na túto tému človek, ktorého meno som nezachytil . Je vraj ukrytý niekde na Slovensku – na utajovanom mieste“. Pán Čeméz je presvedčený, že týmto miestom môže byť niektorá zo štôlni uhoľnej bane neďaleko Obýc. Vedú ho k tomu niektoré indície z dávnejšej minulosti, ale aj súčasnosti:
„Keď som prišiel bývať do banského bytu v katastri obce Obyce, na niekdajšom nádvorí tejto bane, , v ktorej sa už nepracovalo, stál bezvýznamný drevený triedič na uhlie. Ale strážili ho dvaja veľmi dvore platení strážnici. Vchod do štôlne bol zamurovaný. Čo vlastné vtedy strážili?“
Alebo rok 1998: vtedy podľa vyjadrenia, ktoré nám poskytla Jana Pôbišová z komunikačného odboru MV SR. „Vojenský záchranný pluk CO Malacky a banská záchranná služba z Prievidze nacvičovali možné nešťastie v bani. Išlo o praktické cvičenie záchranných zložiek pri vyslobodzovaní osôb z podzemných priestorov po zosuvoch pôdy, nie o prieskum na hľadanie zlata“, uvádza sa vo vyhlásení.
Pána Čemeza však toto stanovisko neuspokojuje. Argumentu je aj výstrižkom z novín SME (23.7.1998): „Prievidzským banským záchranárom sa nedávno podarilo čiastočne objasniť jednu záhadu v starých banských štôlňach bývalej uhoľnej bane pri obci Obyce v okrese Zlaté Moravce. Skupina 10-tich členom Hlavnej banskej záchrannej stanice z Prievidze pod vedením veliteľa Bohumila Homolu sa v júli zúčastnila na taktickom cvičení pluku CO. Záchranári počas cvičenia v jednej z bočných chodieb narazila na spráchnivené, polorozpadnuté drevené debny. Debny boli plné zubnej pasty Kalodont. Potom vchod do bane zamurovali.“ Záhadou zostáva, prečo vojaci v období vojny schovávali do bane zubnú pastu. Možno to bol len odpútavací manéver a cennosti ukryli v inej časti – hovorí pán Čemez. S pribúdajúcimi rokmi rozmýšľa nad strateným (ukrytým) zlatým pokladom Slovenského štátu čoraz častejšie. Príbeh sa takto rozhodol odovzdať najširšej verejnosti., Čo keď predsa.
Spracoval: Mgr. Gregor Turčan
článok vyšiel v novinách Naše Moravce (máj 2008)
Zdroj: http://www.jedlovekostolany.sk/index.php?option=com_content&view=article&catid=26%3Ahospodarske-udalosti&id=135%3Aukryva-uhona-baa-michaeli-viktoria-obyce-jedove-kostoany-zlaty-poklad&Itemid=34
admin |
No comments
12
Aug 2011
Co tají slovenské úřady?
Štefan Čemes za desiatky rokov zozbieral množstvo informácií a je presvedčený, že neznámy muž neklamal
Ukrýva Baťova uhoľná baňa zlatý poklad?
Štefan Čemes z Nitry tvrdí, že pozná miesto, kde by mal byť ukrytý zlatý poklad Slovenského štátu. V päťdesiatych rokoch sa to dozvedel od tajomného muža, ktorého stretol neďaleko Baťovej uhoľnej bane. V tom čase už bola uzavretá, Štefan Čemes však neďaleko nej pracoval ako lesník. Dodnes sa vraj nájdu ľudia, ktorí veria, že poklad je ukrytý pre ďalšie generácie. Ale aj skeptici, pretože indície o poklade už vraj neúspešne preverovala polícia aj pracovníci civilnej obrany. Jediným nálezom boli papierové kartóny so zubnou pastou. Nitriansky dôchodca je však presvedčený, že muž neklamal a banské štôlne pri Obyciach zlato dodnes ukrývajú. Miesto ukázal aj nám.
Hľadanie pokladu
Na miesto sa po lesnej ceste dá dostať aj autom. Zastavujeme pri starej transformátorovni, asi tridsať metrov od miesta, kde je vchod do bane. Dnes je zasypaný. Pán Čemes však ukazuje na miesto, kde sa určite nachádza. Práve z neho vyteká prúd vody. „Ak by sa odkopal vstup, vnútri sa dá určite pohybovať, pretože je tam klenba. V jednej zo štôlní by sa mal poklad nachádzať,“ vysvetľuje. Priamo pred vstupom sa dozvedáme podrobnosti príbehu, ktorý sa v týchto miestach odohral pred päťdesiatimi rokmi.
„V rokoch 1948 – 52 som pôsobil ako lesník v Lesnom závode Topoľčianky na polesí Obyce. Býval som asi 2 kilometre za obcou v administratívnej budove bývalej Baťovej uhoľnej bane, v tom čase už zatvorenej. Nachádzala sa v lokalite, ktorú som vtedy spravoval. Jedného dňa v poludňajších hodinách som sa vracal domov okolo bane. Pri vchode postával neznámy 40 až 50-ročný pán v spoločenskom obleku. Po vzájomnom pozdrave sme sa dali do rozhovoru. Podľa spôsobu vyjadrovania som usúdil, že je to vzdelaný človek. Nechcel som sa ho priamo pýtať, čo tu robí, tak som mu iba povedal, že ak ide na hríby, je už neskoro a že takto vyobliekaný sa do lesa ani nechodí. Keď som ho takto vyprovokoval, začal rozprávať, že on na hríby neprišiel.“
Zbieral informácie
Počas stretnutia sa pán Čemes dozvedel, že muž si prišiel pozrieť miesto, na ktoré počas povstania doviezli a ukryli časť zlatého pokladu Slovenského štátu. „Povedal, že on sa už asi Slovenského štátu nedožije, a preto ma chce požiadať, ak sa ho dožijem ja a uznám, že poklad bude použitý v prospech novej Slovenskej republiky, mám túto skutočnosť oznámiť na príslušnom mieste, prípadne ju zanechať mojim deťom. Od toho času ma zaujímali všetky správy a informácie, ktoré sa týkali slovenského zlata,“ vysvetľuje Štefan Čemes. Za desiatky rokov zozbieral množstvo informácií. Na základe nich je presvedčený, že aj v bani môže byť ukrytá časť strateného zlatého pokladu.
„Doteraz som počul, alebo čítal o štyroch verziách osudu druhej polovice Slovenského pokladu. Jedna z nich ma zaujala. Z relácie vysielanej v Slovenskom rozhlase hovoril na túto tému človek, ktorého meno som nezachytil. Je vraj ukrytý niekde na Slovensku, na utajovanom mieste,“ tvrdí Čemes, ktorý je presvedčený, že týmto miestom môže byť niektorá zo štôlní neďaleko Obýc.
Voda kontra čas
„Keď som prišiel bývať do banského bytu v katastri obce Obyce, na niekdajšom nádvorí tejto bane stál drevený triedič na uhlie. V tom čase mohol mať hodnotu asi 5 000 korún. Triedič strážili dvaja strážnici už od zatvorenia bane asi v roku 1947. Bolo zarážajúce, že za túto službu dostával každý mesačný plat. Vchod do bane bol už vtedy zamurovaný. Približne v roku 1951 sa banská chodba pôsobením vody zavalila a od toho času zostal triedič bez ochrany. Na nádvorí bane v tom čase stáli murované banské dielne. Tieto dielne Jednotné roľnícke družstvo prerobilo na chlievy pre prasnice. Rokmi draho strážený triedič rozobrali a zo získaného materiálu urobili výbehy pred chlievmi. Čo vlastne tí dvaja strážnici strážili?“ pýta sa.
Vo vyjadrení, ktoré nám poskytla Jana Pôbišová z Komunikačného odboru Ministerstva vnútra SR sa uvádza, že „v roku 1998 Odbor civilnej ochrany obyvateľstva, Krajský úrad Nitra, zorganizoval v obyckej bani a jej okolí bezpečnostné cvičenie. Vojenský záchranný pluk civilnej ochrany Malacky, Banská záchranná služba z Prievidze a Letecký útvar Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nacvičovali možné „nešťastie v bani“. Šlo o praktické cvičenie záchranných zložiek pri vyslobodzovaní osôb z podzemných priestorov po zosuvoch pôdy, nie o prieskum na hľadanie zlata. Ministerstvo vnútra nikdy v tejto oblasti nerobil prieskum na hľadanie zlatého pokladu. Nemáme informácie, ktoré by akýmkoľvek spôsobom dokazovali, že sa v okolí obce Obyce nachádza slovenské zlato,“ uvádza sa vo vyhlásení.
Kartóny s pastou
Pána Čemesa však toto stanovisko neuspokojuje. Argumentuje aj výstrižkom novín, ktorý bol zverejnený vo vtedajšej tlači. Upresňuje, že v tom roku boli dvaja banskí záchranári z Prievidze vyslaní do hlbokého vnútra bane, aby tam pátrali po archívnych materiáloch v drevených debnách. V bani našli väčšie množstvo zubnej pasty v rozmočených papierových kartónoch. Písalo sa o tom dňa 22.7.1998. Štefan Čemes si myslí, že mali hľadať ďalej.
„Ja som sa s tými dvomi banskými záchranármi rozprával, o poklade som im však nepovedal, tvrdí pán Čemes. „Hovorili, že v bani je to podozrivé, že tam ešte určite niečo bude. Museli odtiaľ odísť, lebo v nej bolo málo kyslíka. Po týždni, až baňu vyvetrajú, sa tam chceli vrátiť. Naťahali do bane hadice a kompresorom do nej tlačili vzduch. O týždeň prišiel z nich iba jeden. Povedal mi, že pre nejaké staré papiere sa tam po blate čvachtať nebudú. Potom vchod do bane zamurovali.“
Štefan Čemes uvažuje, že o poklade mal povedať banským záchranárom. Hľadanie v štôlňach by vraj neboli tak ľahko vzdali. On sám už k bani, ktorá je z Nitry vzdialená 40 kilometrov, nechodí. S pribúdajúcimi rokmi nad strateným zlatým pokladom Slovenského štátu rozmýšľa častejšie. Príbeh sa však rozhodol odovzdať novinám, verejnosti. Čo keď predsa?
Ondrej Sivčák
[9. 8. 2004]
Pokud jste si precetli tento clanek, patrne vas napadaji stejne otazky jako mne… Moje zvedavost se jeste zvysila, kdyz mne nejmenovany zdroj, ktery se ucastnil teto akce sdelil, ze rozhodne neslo o zadne cviceni. Bezny smrtelnici, kteri se akce zucastnili, nemeli do blizkosti sachty pristup a stejne tak osoby, ktere meli za ukol hlidat prostor pred vstupem nezadoucich osob nesmeli prekrocit urcitou hranici, coz potvrdila dalsi osoba primo ucastna teto akce. Prokopani se zavalenym vstupem trvalo s tezkou technikou tri dny!!!! Ministerstvo vnitra v roce 2004 tvrdilo, ze slo o cviceni a poprelo tim zpravu z roku 1998, dle ktere bylo z sachty vytazeno nekolik beden se zubni pastou. Ucastnici potvrzuji vytazeni beden se zubni pastou, ale zaroven hovori o dalsich bednach, na jejichz vytazeni a odvozu se pracovalo predevsim v noci…. Po skonceni akce vstup do sachty zeniste odstrelili. Zajimave cviceni, ze? Nejak to nesouvisi s vyjadrenim “Šlo o praktické cvičenie záchranných zložiek pri vyslobodzovaní osôb z podzemných priestorov po zosuvoch pôdy”…
Co k tomu dodat?
Fasiste udajne stare stoly vyuzivali jako municni a jine sklady, coz vysvetluje nalez zubnich past. Cely prostor vcetne pomerne dalekeho okoli kratkodobe uzavreli. Prevazeli neco duleziteho? To jsou ale uz jen dohady a 100x prekroucene historky a vzpominky mistnich obyvatel.
Zajimave ale je i umisteni obrannych pozic fasistu u vesnice Obyce. Jako by tohle bezvyznamne misto bylo prece jen nejak dulezite…
Hledace militarii mohu ubezpecit, ze se v Obycich nebojovalo a kdyz jsem se zborcen potem vyskrabal pres skaly (mistni mne neporadili pohodlnou cesticku s mirnym stoupanim) na nemecke obranne pozice, ktere jsou jeste zretelne rozeznatelne, jedinym nalezem byly 2 nabojnice. Patrne Heinz nebo Karl vystrelil ze strachu na zajice.
Smysl nema ani zkouset dostat se do sachty. Jen pri ceste k ni na mne bylo behem par sekund asi 20 klistat, ale predevsim se da jeji vstup jen odhadovat a je dukladne zasypana odstrelem, takze bez tezke techniky neni sance a k tomu je misto chranenym uzemim… Kdyz se nechame svest k spekulacim, bylo by zajimave zjistit, od kdy patri tohle misto mezi chranenou oblast 
Zdroj: http://www.detektorweb.cz/index.4me?s=show&i=2407&mm=1&vd=1
admin |
No comments
08
Aug 2011
Jozef Šabo
Základné údaje
* 09.11.1926, Obyce
+ 25.07.2010, Nitra
kňaz
Texty o osobnosti 
Život Jozefa Šabu
Začiatkom júla 2009 sa uskutoční jubilejný XX. ročník Cyrilometodských dní v Terchovej. Preto je viac ako symbolické, že si v rámci tejto dlhodobej rubriky môžeme teraz bližšie predstaviť zakladateľa uvedeného významného podujatia a dlhoročného duchovného správcu našej farnosti, dôstojného pána dekana Jozefa Šabu, SVD. Práve počas jeho pastoračného pôsobenia (1975 – 1995) sa hlbšie a do širších súvislostí rozvinul v Terchovej nadčasový univerzálny odkaz byzantskej misie svätých Cyrila a Metoda, dnešných spolupatrónov Európy.
Po absolvovaní ľudovej školy študoval Jozef Šabo na gymnáziu v Zlatých Moravciach, zmaturoval v Bratislave. Dňa 21. 8. 1947 vstúpil v Nitre do Spoločnosti Božieho Slova, rehoľné sľuby zložil 4.9.1948, potom nasledovalo štúdium filozofie vo Vidinej pri Lučenci. V dôsledku likvidácie rehoľných spoločenstiev sa vrátil do Nitry, kde čoskoro (4.5.1950) opätovne prišlo k demonštrácii sily nového komunistického režimu. Podolínec, Svätá Dobrotivá pri Plzni, práca na výstavbe barakov pre kasárne v Strašicach pri Rokycanoch, otrocká robota v oceliarňach v Kladne (SONP)… Hodnota ľudského život a dôstojnosť človeka boli pre vtedajších mocipánov neznámymi pojmami! Počas hrdlačenia v Kladne dostal Jozef Šabo žltačku a postupne sa liečil v Prahe – Střešoviciach, Karlových Varoch a opäť v Prahe. Situácia sa nakoniec vyvinula tak, že 20.12.1952 ho po mnohých urgenciách vojenského lekára prepustili do civilu. Vrátil sa domov do Obýc a po krátkom čase sa mu podarilo zamestnať vo fabrike TOS Trenčín, kde pracoval ako kontrolór v strojárni. Po troch rokoch, keď prišli ďalšie previerky, však horliví úradníci zistili, že študoval za kňaza. Výsledok? Okamžité prepustenie z práce!
V decembri 1957 vycestoval Jozef Šabo na turistickú priepustku do Poľska. Pôvodne sa tam mal zdržať len niekoľko dní a následne emigrovať. Páter provinciál ale rozhodol, že treba najskôr dokončiť štúdium. Po zložení skúšok, prijatí nižšieho (21.12.1959) a vyššieho svätenia (21.1.1960) a ordinácie v Hniezdne (21.5.1960) sa uskutočnila vysviacka v kaplnke biskupa Lucjana Biernackého. Plánovaný útek do Švédska sa však Jozefovi Šabovi nevydaril, zatkli ho a 11.10.1963 mal súd vo Varšave. Obžalovali ho z ilegálneho úteku do Poľska, z pokusu o útek do Švédska a z vyrábania falošných občianskych preukazov; súd nakoniec rozhodol o ročnom väznení.
Začiatkom septembra 1964 poľské orgány eskortovali Jozefa Šabu a jeho dvoch priateľov na hranice ČSSR. Opätovne nasledoval súd (16.12.1964), odsúdenie na 12 mesiacov a pobyty vo väzniciach v Bratislave, Leopoldove, na Pankráci, v Boroch pri Plzni. Po amnestii sa zamestnal v Topoľčiankach (pílil a nakladal drevo) a Bratislave (nákupca a zásobovač v podniku RaJ). Neskôr sa spolu so sestričkami Sv. Kríža presťahoval do Dudiniec a po dvoch mesiacoch prešiel do duchovnej správy. Ako kaplán pôsobil Jozef Šabo v Bánovciach (do 31.3.1970) a Nitre – Hornom meste, odkiaľ v roku 1975 odišiel do Terchovej. Hoci dostal štátny súhlas a nastúpil do verejnej pastorácie, pozornosti ŠTB neunikol…
„Dva dni pred mojím nástupom do Terchovej som prišiel s jedným miništrantom zistiť situáciu ohľadom nasťahovania sa do farskej budovy. Najprv som vošiel bočným vchodom do kostola, odkiaľ práve vychádzala istá staršia žena. Zistil som, že o chvíľku sa vrátila a veľmi zbožne sa modlila v prvej lavici. Až po nejakom čase môjho pôsobenia táto žena prišla sa mi akoby ospravedlniť, že vtedy, keď som po prvýkrát prišiel, si myslela, že som cigán. Bála sa, aby som nič neukradol, preto ma pozorovala (bol som na dovolenke a prišiel som opálený skutočne ako cigán). Mňa to neurazilo, ba opačne, urobil som si dobrý dojem o ľuďoch, ktorí majú taký zmysel pre ochranu spoločného majetku.“ (J. Šabo)
S osobnosťou dekana Jozefa Šabu je neodmysliteľne spojená najnovšia éra duchovného i kultúrneho života v Terchovej. Výrazným spôsobom sa pričinil o modernizáciu a estetické umocnenie interiéru a exteriéru Kostola sv. Cyrila a Metoda, osobitnú pozornosť venoval práci s deťmi a mládežou. Z radov bývalých miništrantov vyrástli pod jeho silným inšpiračným vplyvom viacerí kňazi a misionári – Miroslav Lysičan, Peter Dikoš, Martin Poživenec, Václav Mucha, Róbert Hanuliak, Martin Cingel, Peter Maruna… Ako správca farnosti stál pri zrode myšlienky unikátneho Terchovského betlehema, pôsobivej a mimoriadne vyhľadávanej Jasličkovej pobožnosti, Cyrilometodských dní, mal veľké porozumenie pre miestnu ľudovú tradíciu a folklór. Svojou všestrannou činnosťou sa zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti moderných dejín našej obce. V roku 2001 mu bolo, ako výraz uznania a úprimnej vďaky za vykonanú prácu, udelené Čestné občianstvo Obce Terchová.
„Chcem byť optimistom aj v dnešných ťažkých časoch a verím terchovskému ľudu, že súčasné prekážky sú len skúškou a prípravou na lepší život. Zmäkčilosť, pohodlnosť sa najlepšie odstraňujú určitým nedostatkom materiálnych hodnôt, pričom každá duchovná kríza nás učí hľadať nové formy spoznávania seba i svojho okolia. Som presvedčený, že náš ľud si zachová vlastný svojráz, uchová tradíciu dobrých zvykov a spozná, že k spravodlivému blahobytu sa dôjde len spoločným úsilím, zjednoteným na základoch morálky, humanity a vzájomnej bratskej lásky.“ (J. Šabo, 1994)
Svoje dvadsaťročné pastoračné účinkovanie v Terchovej ukončil dekan Jozef Šabo v roku 1995, keď odišiel na Kalváriu do Nitry. Prevzal tam diecézny ekonomický úrad a súčasne pôsobil (a pôsobí dodnes) ako farár vo Svätoplukove. Do Jánošíkovho kraja sa však vždy veľmi rád vracia a ako prominentný hosť nebude chýbať ani na jubilejnom XX. ročníku Cyrilometodských dní, ktoré založil.
Peter Cabadaj
Cabadaj, P.: Keď sa povie Terchová. Vyznanie rodisku. Terchová 1994, s. 55
Bačíková, L.: Poď a nasleduj ma! Zo spomienok tajne vysvätených kňazov 1950 – 1989. Prešov 2005, s. 5 – 17
Jozef Šabo oslávil 50-ku kňazstva
21.5.2010 oslávil bývalý terchovský dekan Jozef Šabo 50. výročie kňazstva. O oslave si viac prečítate na Terchova-info.sk. Pozrite si aj video
Za pátrom Jozefom Šabom, SVD
Páter Jozef Šabo sa narodil 9.11.1926 v Obyciach; rodičia boli roľníci. Po ukončení gymnázia vstúpil v roku 1947 do noviciátu Spoločnosti Božieho Slova v Nitre na Zobore. Jeho rehoľnú formáciu prerušila barbarská noc v roku 1950. Spolu s ostatnými rehoľníkmi bol vyvezený do koncentračného kláštora v Podolínci, neskôr sa dostal do PTP do Svätej Dobrotivej v Čechách.
V roku 1952 sa pre žltačku dostal do civilu a pracoval v civilných zamestnaniach.
O šesť rokov neskôr (1958) odišiel ilegálne do Poľska so spolubratom Róbertom Borikom. Ich cieľom bolo dostať sa čo najskôr na Západ a odtiaľ na misie. To sa však nepodarilo. Rehoľný predstavený ich presvedčil, aby si dokončili teologické štúdiá v Poľsku. Počas štúdií sa ukrývali na rôznych miestach – v kláštoroch i v rodinách.
Dňa 21.5.1960 bol páter Šabo spolu s pátrom Borikom vysvätený za kňaza. Vysviacka sa konala tajne, v súkromnej rezidencii pomocného biskupa v Gniezne. Po vysviacke sa obaja ešte trikrát pokúšali utiecť do Švédska; na tretíkrát ich polícia chytila v lodenici v Gdańsku. Páter Šabo bol zatknutý a odsúdený. Neskôr poľská polícia pátrov Šabu, Borika i Horvátha (ktorý utiekol do Poľska o rok skôr) vyviezla do Českoskovenska, kde boli opäť súdení a odsúdení. Súd v Bratislave ich v roku 1964 odsúdil na 18 mesiacov.
Po roku bol páter Šabo prepustený na všeobecnú amnestiu. V roku 1969 sa dostal do pastorácie ako kaplán v Bánovciach nad Bebravou, ešte v tom istom roku sa stal kaplánom v Nitre – Hornom meste. Od roku 1975 do roku 1995, teda spolu 20 rokov, bol farským administrátorom v Terchovej. Zaslúžil sa o rozvoj ľudových duchovných tradícií, najmä tradičnej Jasličkovej pobožnosti, a tiež o založenie Cyrilometodských dní (1990). Vďaka jeho iniciatíve sa v rázovitej farnosti Terchová ľudová tradícia užšie spojila s duchovným životom.
V rokoch 1995 – 2004 pôsobil ako provinciálny ekonóm Spoločnosti Božieho Slova v Nitre na Kalvárii. Bol jedným z tých spolubratov, ktorí sa zaslúžili o obnovenie činnosti Spoločnosti Božieho Slova na Slovensku po tzv. nežnej revolúcii. V rokoch 2000 – 2010 viedol ako administrátor farnosť Svätoplukovo, kde v tomto roku oslávil aj svoje zlaté kňazské jubileum. Na zakončenie vlastnej pastoračnej činnosti ho Jeho Exelencia Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup, vymenoval za honorárneho kanonika Nitrianskej kapituly. V roku 2008 bol o životnej púti pátra Šabu nakrútený dokumentárny film pod názvom Náš pánko, ktorý odvysielala televízia LUX. Páter Šabo, SVD, bol horlivým dušpastierom, ktorý vychoval siedmich kňazov. Ochotne slúžil viacerým rehoľným komunitám sestier ako ich spovedník a exercitátor. Viacerí kňazi a bohoslovci ho vyhľadávali ako spovedníka.
Dušpastiersky pracoval do posledného výdychu. Zaslúžený odpočinok sa mu začal už (až) vo večnosti… Páter Jozef Šabo, SVD, zomrel v nedeľu 25. júla 2010 v nitrianskej nemocnici v 84. roku života a v 50. roku kňazstva. Zádušná sv. omša za jeho dušu bola slávená vo štvrtok 29. júla 2010 o 14.00 h v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Nitre na Kalvárii; celebroval ju Jeho Exelencia Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup. Po skončení sv. omše sa konali pohrebné obrady na cintoríne svätého Cyrila a Metoda na Cabajskej ceste v Nitre.
Odpočinutie večné daj mu, ó, Pane! Nech žije Svätý Trojjediný Boh v srdciach všetkých ľudí!
páter Ján HALAMA, SVD, provinciál
Odkazy
Jozef Šabo v Terchovskej sieni slávy
Milan Kosec vytvoril film o pátrovi Šabovi s názvom Náš pánko
Náš pánko Jozef Šabo oslavuje dnes 50-ku kňazstva
Staré fotografie z archívu Jozefa Šaba
Jozef Šabo: Za hranice, alebo do basy (rozhovor)
Zomrel Jozef Šabo
Jozef Šabo: Spomínam…
Misie.sk: Misionár P. Jozef Šabo SVD odišiel do večnosti
Zdroj: http://slavni.terchova-info.sk/osobnost/jozef-sabo/
admin |
No comments
08
Aug 2011
František Jurík
(10. júl 1923 Obyce – 11. júl 2006 Bratislava)
akademický maliar, výtvarný pedagóg, literárne činný
Akademický maliar František Jurík, rodák z horného Požitavia, sa narodil v Obyciach. Tu navštevoval aj rímsko-katolícku ľudovú školu a po jej skončení študoval na Gymnáziu v Zlatých Moravciach.
Ako sám napísal: „Na svahoch Inovca som sa narodil, kde Žitava ešte žblnká, prediera sa kamením a hľadá cestu údolím do zvlneného juhu. Zlatomoravecký kraj s tiahlym horizontom tribečských hôr a Pohronského Inovca, so svetlými i tmavými topoľmi a jelšami, s vrbinou popolavou, so zeleňou lúk, bol, je a zostane môj rodný kraj. Tu som prežil detstvo a mládenecké roky.“
Po maturite študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave na oddelení kreslenia a maľovania. Jeho profesormi boli známi slovenskí maliari: Ján Mudroch, prof. Jozef Kostka a Gustáv Mallý, ktorý ho inšpiroval k maľovaniu slovenského vidieka. Na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave vyštudoval techniku kreslenia a maľovania. Po ukončení štúdií zostal František Jurík pôsobiť a pracovať v Bratislave. Pôsobil ako výtvarný pedagóg. Často písal aj básne, ktoré neskôr uverejňoval v katalógoch pri výstavách svojich obrazov. V roku 1963 založil výtvarný odbor na Ľudovej škole umenia v Bratislave a na tejto škole pôsobil ako pedagóg.
 |
 |
Svoju výtvarnú činnosť začal stvárňovaním svojho rodného kraja a to okrem Obýc aj šírší región horného Požitavia, Pohronský Inovec a pohorie Tribeč. Pri maľovaní vyhľadával námety dedinských domov, krajinky. Tieto námety spracovával v rôznych výtvarných technikách – olejomaľby, akvarely a grafiky. Vo väčšej miere využíval techniku grafiky a kresby tušom a vtedy jeho obrazy boli zvýraznené čierno-bielymi plochami. Sám spomínal na rodný kraj aj takto:
„Každú príležitosť využijem na návraty do rodného kraja, idem domov.
Blížim sa, blížim, domove,
vidím už striešky, hrdé topole,
ako inokedy, teraz oznove,
oblápam zrakom naše stodole.
Viem, že keď chcem maľovať tribečské hory, musím to robiť predpoludním, keď sú osvetlené slnečnými lúčmi. Inovecké hory sú naproti tomu osvetlené až v druhej časti dňa – popoludní. Neraz odchádzam z poľa posledný, lebo tiene a súmrak dodávajú prírode dramatičnosť. Častokrát behám po poli, lebo si myslím, že vždy objavím niečo krajšie.“
Neskoršie sa výraznejšie venoval akvarelom. Jeho akvarely sú zobrazením krásy rôznych miest Slovenska, ako napríklad obrazy Hrad Strečno, Turiec, Brezová pod Bradlom a iné. Jeho obrazy zachytávajú aj rôzne senníky, strechy domov, samoty. Táto lyrická tvorba patrí medzi najlepšie diela tohto druhu na Slovensku. Komplexné výstavy grafiky mal aj na zahraničných výstavách v poľskom Krakowe, v Greucheu vo Švajčiarsku, ale aj na Slovensku v Poprade. V Nitrianskej galérii vystavoval cykly akvarelov s názvami Žitavské topole, Obycké polia, Na hornej Žitave a iné. Veľkú výstavu akvarelov mal aj v roku 2000 v Bratislave.
Bol veľkým obdivovateľom Žitavy, o ktorej sa vyjadril takto: „ …Žitava – to boli aj gotické chrámy s klenbami jelší a vŕbin, s barokizovanými klenbami. Boli tu presne vyhradené „dielne“ – miesta, ktoré slúžili na pranie pri moste, pri lavičke, ale aj hlbočiny, či plytčiny pre lov rýb a rakov. Boli tu miesta na umývanie a brodenie pre kravy, či kone a kúpanie husí a kačíc. V pokojnejších miestach sa močili konope. Tam sa na starostlivo odložené kamene lanského leta prikladali snopky konôp. Máčanie konopí, to bola práca žien v podkasaných sukniach. Boli tu miesta na močenie rozsušených a suchom popráskaných kolies, či sudov na zapučanie. Boli tu miesta na plahončenie a kúpanie sa detí či dospelých.
 |
Žitava okolitým dedinám slúžila. Ľud sa o ňu staral a voda bola vždy, okrem roztápania snehov a veľkých lejakov, čistá. V zime mráz urobil na konároch cencúle, viseli v rade ako píšťaly na kostolnom organe. Boli tu aj vzduchové bublinky v hrubom ľade, ba aj celé ľadové jaskyne na miestach prudko tečúcej vody. Boli tu aj miesta na šmýkačky, na kĺzačky, ale aj na korčuľovanie. Ba zásoby veľkých narúbaných ľadových kociek stačili na chladenie piva a mäsa pre dedinu na celý rok. Žitava nám aj tak slúžila.“
František Jurík sa venoval aj literárnej tvorbe. V roku 2004 mu vyšla kniha Ako sme vstupovali do Európy. Zomrel 11. júla 2006 v Bratislave, kde je aj pochovaný.
Použitá literatúra:
František, Jurík: Ako sme vstupovali do Európy, Bratislava Interlingua 2004
Obycký občasník 1/2008
Fotoreprodukcie:
František Jurík vo svojom ateliéri
Z umeleckej tvorby akademického maliara Františka Juríka
Zdroj: http://zitava.sk/
admin |
No comments
08
Aug 2011
Jozef Baťo
(26.september 1922 Obyce – 2.február 1998 Obyce)
misionár, pedagóg, prekladateľ náboženskej literatúry
Narodil sa v Obyciach, kde navštevoval aj základnú školu. V roku 1938 prišiel k saleziánom vo Svätom Beňadiku a tam urobil aj večné sľuby za rehoľného brata. Počas tzv. barbarskej noci v apríli 1950 ho internovali. V januári 1952 prešiel tajne cez hranice do Rakúska a cez hory sa dostal do Talianska. Tu absolvoval učiteľský ústav. V roku 1956 odišiel do misií v Uruguaji. Tam začal študovať filozofiu a teológiu. Po prerušení štúdia pracoval ako knihviazač, vyučoval náboženstvo, venoval sa práci s deťmi a založil až 60-členný orchester. S týmto chodil koncertovať na sviatky patrónov kostolov po mestách a dedinách v Uruguaji.
V máji 1976 odišiel do Argentíny. V Buenos Aires pokračoval v štúdiu a vstúpil do Kongregácie misionárov Najsvätejších sŕdc Pána Ježiša a Panny Márie (MSSCC). Kňazské svätenie prijal 1. februára 1981. Potom spravoval farnosť v Buenos Aires. V roku 1990 navštívil Slovensko a v rodnej obci slúžil primičnú svätú omšu. V Argentíne pôsobil ešte štyri roky. V marci 1994 sa vrátil na Slovensko, aby v Žiline založil misijný dom Kongregácie, ktorej bol členom. Jeho rodáci z Obýc, ale aj okolitých obcí, si pamätajú na jeho homílie a zanietené rozprávanie o pôsobení na misiách. Pracoval nielen ako kňaz a pedagóg, ale aj ako prekladateľ náboženskej literatúry. Toľko nástrah prežil v Južnej Amerike, ale neprežil autonehodu na Slovensku, pri ktorej zomrel. Pochovaný je v Obyciach.
Aj tohto misionára zaraďujeme medzi osobnosti Požitavia a nechýba ani v Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska.
Zdroj: http://zitava.sk/
admin |
No comments